Ferrari models

,,Kto s Ferrari víťazí, je ten najväčší. Kto s Ferrari prehráva je idiot!" -takto znelo krédo Enza Ferrariho. Muža, ktorý sa nenarodil pre obyčajný žvivot. Enzo Ferrari robil celý svoj život veci úžasným spôsobom a keď s niekým nesúhlasil (čo robil celý svoj život), dal to aj patrične najavo. Bol plný protikladov. Niekedy s ním bolo ťažké vyjsť, inokedy bol nečakane sentimentálny ; bol kontroverzný, často hlboko konzervatívny, samotár, no nepochybne velikán v oblasti automobilov. Od začiatku bol jeho príbeh poznačený drámou, dokonca aj jeho narodenie. Narodil sa 18. februára 1898 v Modene na severe Talianska, no pre husté sneženie sa jeho otec nemohol dostať na matriku, aby dieťa zapísal. Formálne bol teda Enzo zapísaný do matriky až o dva dni, preto sa ako oficiálny dátum jeho narodenia uvádza 20. február 1989. Jeho  matka pochádzala z mesta Forli, otec Alfredo zas z Carpi. Pracoval ako obrábač kovov vo svojej vlastnej dielni vedľa rodinného domu na okraji Modeny. Mal uzatvorené výhodné zmluvy so štátnymi firmami a podľa Enzových spomienok v závislosti od toho, koľko mal práce, zamestnával niekedy až tridsať robotníkov, ale niekedy robil všetko sám od navrhovania až po predaj. Enzov o dva roky starší brat Alfredo junior zdieľal s Enzom spoločnú izbu nad otcovou dieľňou. Alfredo bol usilovný žiak. Enzo sa nerád učil a radšej chcel hneď pracovať, nie však manuálne. Ich otec bol dosť bohatý na to, aby si ako jeden z prvých v Modene kúpil automobil, hoci v tom čase boli autá zriedkavosťou. Okrem toho vo svojej dielni začal autá aj opravovať a Enzo mu pomáhal. Autá ho fascinovali a už ako trinásťročný sa učil šoférovať. V septembri 1908, keď mal desať rokov, ho otec vzal do neďalekej Bolone, kde na vlastné oči videl Fiat Felice Nazzara, ktorý vyhral preteky Coppa Florio. Odvtedy Enzo Ferrari vedel, že automobilový šport v jeho živote určite zohrá dôležitú úlohu. Enzo musel po smrti otca a brata, ktorí zomreli krátko po sebe v roku 1916, hľadať vlastnú cestu životom: ,,Ocitol som sa celkom sám, čo predstavovalo zlom v celom mojom živote." V roku 1917, v čase prvej svetovej vojny Enza povolali do armády. Poslali ho k oddielu Tretej horskej artilérie ako kováča, ktorý mal podkúvať mulice. Enzo však vážne ochorel a väčšinu vojenskej služby strávil v nemocniciach. V roku 1918 bol z armády vyradený. Nemal nijakú kvalifikáciu, nijaký rodinný podnik na ktorý by sa mohol spoľahnúť a mal len veľmi nejasnú predstavu o budúcnosti. Napokon sa zamestnal ako dodávateľ, ktorý prevážal podvozky do firmy, kde sa na ne montovali karosérie. Počas tohto obdobia sa Enzo stretol v bare s velikánom Felicem Nazzarom, víťazom prvých automobilových pretekov. Stretol sa aj Ugom Sivoccim, ktorý pracoval v spoločnosti podobnej ako Enzo a ktorá pripravovala vývin športových áut. Neskôr sa stali obaja v tejto spoločnosti skúšobnými vodičmi. To bol posledný krok k Ferrariho skutočnému cieľu. 5. októbra 1919 na pretekoch do vrchu v Parma Poggio di Bercetta sa Enzo Ferrari objavil ako pretekár so štartovným číslom 29 na automobile CMN. V triede trojlitrových motorov  skončil štvrtý, pričom za víťazom Antoniom Ascarim na Fiate GP 1914 zaostal len omálo. Preteky v tej dobe boli naozaj kuriózne. Na jednom z nich napríklad musel Enzo so Sivoccim čeliť útoku svorky vlkov, ktorý ich napadli a prežili len vďaka tomu, že Enzo mal pod sedadlom revolver. O rok neskôr v novembri 1920 sa Ferrari objavil na pretekoch v Targa Florio a bol už úspešnejší. Jazdil totiž za svojho nového zamestnávateľa - Alfu Romeo a skončil druhý. V roku 1921 bol druhý na okruhu v Mugelle, v roku 1923 preteky na okruhu Circuito del Savio pri Ravene ku ktorému sa viaže aj príbeh o jeho embléme vzpínajúceho sa žrebca a v roku 1924 vyhral preteky Coppa Acerbo a okruh v Polesine. Kariéru športového pretékara čoskoro ovplyvnilo Ferrariho podlomené zdravie. Práve v tejto dobe začalo nové obdobie v Enzovom živote - začal skúšať šťastie v technickej oblasti vozidiel Alfa. Napokon v januári roku 1932, keď sa mu narodil syn Dino, oficiálne prestal pretekať. Objavil v sebe, že ,,má nos" na vyhladávanie talentov a postupne začal prijímať do Alfy legendárnych konštruktérov. Luigi Bazzi, Vittorio Jano boli Enzove najväčšie ,,esá" a pod jeho vedením tím Alfy vyvinul tyP P2, jeden z najlepších pretekárskych automobilov všetkých čias. V roku 1933 bola Alfa znárodnená  čo síce znamenalo, že Enzo bol ešte viac zodpovednejší ako hlava pretekárskeho tímu Alfy pod svojím vlastným názvom Scuderia Ferrari a pokračovala vo víťaznom ťažení do prvej polovice 30. rokov, no podporovaná vládou začala postupne ustupovať iným tímom a v roku 1937 bola Alfa úplne deklasovaná. Keď v roku 1939 odišiel a založil Auto Avio Costruzione, musel rešpektovať podmienky svojho odchodu, medzi ktorými bolo aj štvorročné embargo - zákaz postaviť automobil pod svojím vlastným menom. Až v roku 1947 predstavil svoje prvé oficiálne Ferrari 125.

(Z originálu The Ultimate History of Ferrari - preložili Mgr.Miriam Ghaniová a Ing.Pavol Štefanka)